Amnestia na talent

Zakopané striebro slovenských firiem

Istý pán odchádzal na cestu. Pred odchodom zavolal troch sluhov a zveril im svoj majetok — podľa ich schopností. Prvý dostal päť talentov, druhý dva, tretí jeden. Prvý investoval a zdvojnásobil ho. Druhý takisto. Tretí vykopal jamu a striebro ukryl.

Keď sa pán vrátil domov, prvých dvoch pochválil. Tretí mu povedal: Bál som sa ťa. Tu máš, čo je tvoje.

Toto je podobenstvo o talentoch z Matúšovho evanjelia. Má dvetisíc rokov. A je to najpresnejší popis toho, čo sa dnes deje v tisíckach firiem v strednej a východnej Európe.

Prečo potrebujeme amnestiu

Slovo „amnestia“ poznáme z dvoch svetov. Z justície — keď sa väzňom otvárajú dvere. A z ekonomiky — keď sa odpúšťa, čo bolo skryté. V oboch prípadoch ide o to isté: niečo, čo bolo zamknuté, sa prepúšťa na slobodu.

Keď hovorím o „amnestii na talent“, nemyslím tým, že firmy majú zamestnancom niečo odpustiť. Je to naopak. Firma musí oslobodiť to, čo v ľuďoch dlhé roky držala pod zámkom. Iniciatíva nie je na strane zamestnanca. Je na strane manažmentu — na strane toho, kto drží kľúč.

A čo presne je za tými zamknutými dverami?

Nápady, ktoré niekto mal, ale ich nepovedal, lebo vedel, že ho nikto nepočúva. Energia, ktorú niekto prestal investovať, lebo sa neoplatila. Kreativita, ktorú niekto schoval, lebo v tejto firme sa za ňu netlieskalo — trestalo sa za ňu. A talent — ten pôvodný, s ktorým človek prišiel — ten postupne zakopal do jamy. Nie preto, že by chcel. Ale preto, že sa bál.

Presne ako ten tretí sluha.

Čísla, ktoré nemôžeme ignorovať

Gallup /americký výskumný inštitút, ktorý takmer sto rokov meria a kvantifikuje pracovné prostredie firiem v 140 krajinách sveta/, v apríli 2026 zverejnil výsledky historicky najväčšieho globálneho prieskumu pracovného prostredia. Zistenie je alarmujúce: len 20 percent zamestnancov na svete je angažovaných — čo znamená, že majú vzťah k svojej práci, snažia sa a záleží im na výsledku. Zvyšných osemdesiat percent buď robí minimum, alebo aktívne škodí.

Osemdesiat percent znamená, že v priemernej firme s päťdesiatimi zamestnancami štyridsať ľudí ráno príde, odsedí si svoje a odíde. Bez energie, bez nápadu, bez záujmu. Nie preto, že by boli neschopní. Ale preto, že prostredie, v ktorom pracujú, z nich urobilo ľudí, ktorí sa rozhodli talent nechať zakopaný.

V strednej a východnej Európe je situácia ešte vážnejšia, česť výnimkám. V postsocialistickom bloku štátov bol systém riadenia postavený 40 rokov na centralizme, direktíve, čiže na atmosfére strachu. Táto mentalita je zakorenená a pretrváva dodnes. Vypuklým príkladom je práve Slovensko. Podľa prieskumu agentúry NMS Market Research z januára 2026 až dve tretiny mladých Slovákov vo veku 18 až 29 rokov uvažuje o odchode z krajiny.

Tí najtalentovanejší odchádzajú prví, nemajú dôvod zostať tam, kde ich talent nikto nehľadá.

Nie je to „mäkká“ téma

Keď na porade padne slovo „firemná kultúra,” väčšina riaditeľov automaticky vypne. To je predsa téma pre HR. My tu riešime „vážne“ čísla. Chápem ten reflex. Dvadsaťpäť rokov som ho počúval — v kanceláriách, vo fabrikách, v zasadačkách po celom Slovensku.

Ale čísla hovoria niečo iné.

Firmy s angažovanými tímami dosahujú podľa Gallupovej metaanalýzy o 23 percent vyššiu ziskovosť. Majú o 43 percent nižšiu fluktuáciu. A o 81 percent nižšiu absenciu. Tieto čísla nepochádzajú z jednej štúdie — pochádzajú z analýzy 112.000 tímov v 96 krajinách sveta.

Technológie si kúpite. Procesy a postupy skopírujete. Stroj, ktorý dnes máte len vy, bude mať o polroka aj váš konkurent. Ale človeka, ktorý ráno príde do práce a chce robiť dobre — nie preto, že musí, ale preto, že sa môže realizovať, že môže uvoľniť svojho génia — toho neskopírujete. Toho buď máte, alebo nemáte. A ak ho nemáte, žiadna technológia vám ho nenahradí.

Talent nie je HR téma. Je to existenčná otázka budúcnosti vašej firmy, inštitúcie, regiónu, krajiny.

Prečo tento Substack

V roku 2006 som napísal knihu Ako som zmenil svoj život. Je o transformácii jednotlivca. O tom, keď človek pochopí, že prostredie, v ktorom žije, nemusí definovať, kým je. Že sa môže rozhodnúť inak.

Tento Substack je jej voľné pokračovanie — ale na firemnej a inštitucionálnej úrovni.

Dvadsaťpäť rokov som pracoval s ľuďmi v teréne. Zakladal som centrá zamestnanosti, keď na Slovensku bola dvadsaťpäť percentná nezamestnanosť. Sedel som v zasadačkách, kde sa o ľuďoch hovorilo ako o nákladovej položke.

Dnes sa pozerám na firmy — a vidím to isté, čo som pred dvadsiatimi rokmi videl u jednotlivcov. Zakopané striebro. Talent, ktorý tam je, ale nemá priestor. A strach — hlboký, generačný, zakorenený strach — ktorý bráni tomu, aby niekto tú jamu vyhrabal.

Substack „Amnestia na talent“ je o tom, čo sa stane, keď firmy prestanú zakopávať talent svojich ľudí. Nie z idealizmu. Ale z existenčnej nevyhnutnosti.

Kto je skutočný väzeň

Celý čas to vyzerá, akoby amnestia oslobodzovala zamestnanca. Akoby to bol dar — firma láskavo otvorí dvere a človek vyjde na slobodu.

Ale pravda je presne opačná.

Firma, ktorá drží talent svojich ľudí pod zámkom, drží pod zámkom samú seba. Svoju schopnosť rásť. Adaptovať sa. Prežiť krízu. Reagovať na neustále zmeny. Prilákať nových ľudí, o ktorých sa na trhu práce bojuje čoraz tvrdšie. A v čase nástupu umelej inteligencie to platí dvojnásobne.

Dnes si možno lídrom na trhu vo svojom odvetví. Zajtra to tak nemusí byť. Nie preto, že konkurencia má lepšiu technológiu. Ale preto, že konkurencia má ľudí, ktorí ráno vstanú a tešia sa do práce.

„Amnestia na talent“ nie je dar pre zamestnanca, je to záchranné lano pre firmu.

Na začiatku je otázka

Každý článok, ktorý tu napíšem, sa vracia k jednej základnej otázke: Tešíš sa ráno do práce? Tešia sa tvoji podriadení do práce? Tešia sa tvoji zamestnanci do práce?

Je to veľmi jednoduchá otázka. Ale odpoveď na ňu odhalí všetko — o firme, o vedení, o budúcnosti, o tom, či talent v tejto organizácii má priestor, alebo leží zakopaný v jame.

Amnestia nie je rozhodnutie. Nie je to moment, keď riaditeľ vstane a povie: od zajtra to bude inak. Je to proces. Dlhý, niekedy bolestivý, vždy vyžadujúci odvahu. Ale začína sa jedným krokom — ochotou pozrieť sa pravde do očí.

Toto je prvý článok z mnohých. Každý z nich sa bude pozerať na ten istý problém — len z iného uhla. Lebo talent, ktorý je zakopaný, nezačne rásť sám od seba.

Niekto musí najprv vykopať jamu.

Daniel Kojnok st.